A picture

Aktuálne počasie

<<
>>
dnes, pondelok 23. 7. 2018
18 °C 13 °C
slabý dážď, slabý severovýchodný vietor
vietorSV, 1.67m/s
tlak913.84hPa
vlhkosť86%
zrážky0.76mm

Mapový inf. systém

CLEERIO

TATRY V POHYBE 2018

.

Navigácia

Odoslať stránku e-mailom

Výber jazyka

  • Slovensky
  • English
  • Magyar

Obsah

Osobnosť z Liptovskej Tepličky-Matej Maťaškov

Typ: ostatné
Náš svetobežník- Matej Maťaškov sa narodil 25. februára 1922 v dome č. 200 /dnes už nejestvuje/. Jeho rodičia boli Matej a Žofia, rod. Ďuricová. Mal troch súrodencov: Ján a Mária zomreli v útlom veku, najmladšia sestra Ľudmila žila v dome č. 167. Detstvo prežil v chudobe, ale vo veľkej spokojnosti.

Od samých začiatkov školského života rád prednášal básne a hral divadlá pod vedením svojich učiteľov a učiteliek pani Zemanovej, pani Šustríkovej a sestry Miloslavy Valachovej. Od šiesteho roku náruživo lyžoval. Dvanásťročný bol prijatý do súkromného Gymnázia Spoločnosti Božieho Slova v Spišskom Štiavniku.

V máji 1994 mu zomrela matka – to bol jeho najťažší úder v živote.

Maturoval na štátnom gymnáziu v Nitre. Od roku 1943 do 1945 absolvoval filozofické štúdia v Misijnom dome v Nitre. Teológiu študoval v Ríme od 1946 do 1950. V januári 1950 odcestoval ako misionár do Indonézie na ostrov Timor. Tri roky tam pracoval v pralese – centrum Kiupukan – najprv pravdaže ako duší pastier, ale najviac času a práce musel venovať výstavbe škôl a ošetrovaniu chorých. Následkom suchoty vypukol r. 1952 hrozný hladomor. Na jeho území mreli ľudia ako muchy na všelijaké neduhy, najviac na tuberkulózu. Pri návštevách a ošetrovaní chorých sa aj on nakazil tuberkulózou. Mal 30 rokov. Lekári mu nedávali nádej na uzdravenie, ale vďaka priaznivým okolnostiam predsa vyzdravel. No, žiaľ, už sa nemohol vrátiť k svojim ľuďom do pralesa. Predstavení ho určili za vychovávateľa domorodého misijného dorastu.

Po jednom roku prípravy začal za pomoci dvoch holandských spolubratov /jeden bol staviteľa a druhý záhradník/ a asi 20 domorodých kandidátov s klčovaním pralesa, kde mali vystavať internát, školu a dielne pre výchovu timorských misijných bratov.

Nebola to ľahká úloha, bez akéhokoľvek technického náčinia, len čakany a lopaty, tvrdé eukalyptové drevo a ukrutná horúčava, ale veľmi pekná. Keď večerom išli z práce – zamazaní a spotení – s úsmevom si hovorili: „Darí sa nám, darí!“

Po dvoch rokoch boli tak ďaleko, že mohli bývať v murovaných izbách a mohli začať pravidelné vyučovanie: praktické doobeda  v dielňach a v záhrade, poobede teoretické /matematiku, geometriu, fyziku, tech. rysovanie, hudbu a angličtinu/. Popri tom zariadili vzorovú farmu s chovom dobytka /kráv, ošípaných, hydiny/, ktoré v prvom rade slúžili na výživu spolubratov a učňov /okolo 300 ľudí/, ale aj ako pomoc a vzor pre roľníkov z okolitých dedín. Miesto ich činnosti sa volalo Nenuk. Popri Nenuku viedla vtedy jedná prašná cesta, ktorá spájala biskupské sídlo Atambua s hlavným mestom Kupang na západnom pobreží ostrova. Na druhej strane tejto cesty leží komplex biskupského seminára, kde tiež 12 rokov vyučoval matematiku a latinčinu. Ich maturanti boli najlepší pri štátnych skúškach. Keď v auguste 1966 odchádzal z Indonézie, musel niekoľko dní čakať v Jakarte na lietadlo. Jedného rána prišiel za ním mladý pán, ktorého hneď spoznal ako svojho bývalého žiaka zo seminára v Laliasi. Ten sa mu nevedel zaďakovať za tie znalosti latinčiny, ktoré mohol skvele využiť na univerzite, kde študoval právo.

V auguste 1966 musel veľmi náhle opustiť Timor, lebo jeho práca magistra novicov, prokurátora domu, učiteľa v škole a v seminári /každý deň aspoň 7 hodín/, ošetrovateľa chorých /denne do 30 ľudí/ a najmä týždenné záchvaty malárie ho tak doriadili, že jeho provinciálny predstavený ho priamo vyhnal do Európy na dovolenku.

Po čase sa chcel vrátiť na Timor k svojim „chlapcom“, preto v roku 1971 odišiel do Dublina na univerzitný kurz angličtiny, aby sa v nej zdokonalil pre svoje školy.

V jeseni toho roku sa vrátil do Rakúska, kde v okolí mesta Modling vypomáhal vo farách v pastorácii. Odborní lekári vo Viedni ho odradili ísť späť na Timor, lebo nové záchvaty malárie by nezvládol. V máji 1972 ho prosil jeho generálny predstavený, aby prebral faru sv. Alžbety v meste Ludurgsburg.

 

                                                           Podľa časopisu Smrečiny

 


Vytvorené: 18. 5. 2015
Posledná aktualizácia: 26. 11. 2016 05:16
Autor: