Čestné občianstvo a Ceny obce

Čestný občania

VLADIMÍR LINDER - fotograf, novinár, video producent - folklorista...

 Narodil v Banskej Bystrici 8. septembra 1949. Jeho matka Anna rodená Heringová pochádzala zo Spišskej Soboty a Jozef Linder zo Zvolena. Otec bol obchodník. Po znárodnení, tesne po Vladimírovom narodení, boli nútení sa zo Zvolena vysťahovať. Pár mesiacov žili v Hronseku a napokon sa presťahovali do Bratislavy, kde Vladimír vyrástol. Keď mal dvanásť rokov, zomrel mu otec na infarkt. Ako trinásťročný prvý raz brigádoval v Komunálnych službách mesta Bratislavy. Z prvého zárobku si kúpil bicykel a šiel autostopom po hradoch a zámkoch v Československu. Toto sa opakovalo až do skončenia deviatej triedy. Prihlásil sa na štúdium na Elektrotechnickej priemyslovke v Bratislave, kde aj maturoval. Fotografovať začal počas týchto štúdií, keď mu mama priniesla zo zájazdu v Moskve a v Leningrade fotoaparát značky Smena. Fotil každý deň a zobral si ho i na svoju prvú cestu autostopom do Maďarska, Rumunska, Bulharska a Juhoslávie v roku 1967. V roku 1968 ho prijali na Vysokú školu politickú na štúdium diplomacie v Prahe. Počas letných prázdnin v roku 1968 išiel autostopom okolo Európy cez Rakúsko, Lichtenšteinsko, Švajčiarsko, Taliansko, San Marino až do Syrakúz na Sicílii a potom na sever do Pompeií, Ríma, Vatikánu, Pissy, Florencie, Monte Karla, Paríža, Reims, cez Nemecko a Rakúsko. Hneď po návrate začal študovať v Prahe. Politická situácia sa však nevyvíjala podľa jeho predstáv, preto sa rozhodol prestúpiť na Filozofickú fakultu Univerzity Komenského do Bratislavy študovať sociológiu, kde bol prijatý. Pre nespokojnosť so situáciou v Československu sa napokon rozhodol odísť do Rakúska, odkiaľ emigroval do Kanady. 10. decembra 1969, po prijatí kanadskou vládou ako emigrant odletel so svojou priateľkou do Toronta. Tam sa 11. júna 1971 zosobášili a krátko po sobáši odchádzajú do Alberty v západnej časti Kanady, kde ostávajú jednu krutú zimu. Na jar roku 1972 sa presťahovali do Vancouveru, kde žijú doteraz. Tu vychovávajú dve deti, dcéru Júliu a syna Maťa. Vladimír navštívili Londýn, Paríž, francúzsku Riviéru, Nemecko, Rakúsko. Fotil v Alberte, Britskej Kolumbii, Ontariu, Jamaike, Tahiti, Bora Bora, Moorea, Cookove ostrovy, Fiji, Bahamas, Mexiko, v USA v štátoch Hawaii na ostrovoch Maui, Kuaii, Oahu; New York, Washington, Oregon, Nevada, California, Arizona, New Mexico, Utah, Idaho, Wyoming a Florida. V roku 1987 po zoznámení sa s členmi folklórneho súboru Lúčnica na Expo 86 vo Vancouveri a po zrušení československého štátneho občianstva sa konečne po sedemnástich rokoch po prvý raz dostáva na územie Československa. Navštívil festivaly vo Východnej a Detve. Obľúbil si ich a zaľúbil sa do slovenského folklóru. Prehĺbili sa i jeho kontakty aj so Slovákmi žijúcimi v zámorí, a na jar roku 1993 začal vydávať štvrťročník SLOVAK HERlTAGE LIVE časopis Živé slovenské dedičstvo. Časopis putuje k tisíc dvesto priaznivcom po celom svete.

Od roku 1996 pravidelne dokumentuje folklórne slávnosti Pod kráľovou hoľou, obec a jej  kultúrno-spoločenské akcie. Zároveň propaguje Liptovskú Tepličku i v zahraničí. Jeho zásluhou vlastní obec stovky profesionálnych fotografií a množstvo videozáznamov.  

Čestným občanom sa stal 2.8.2008.

Vdp. MARCEL MARTINKO - správca farnosti

MARTINKO, Marcel – kňaz, čestný občan

(*24. 4. 1928 Spišský Štiavnik -  † 10. 8. 2014 Spišský Štiavnik)

 Jeho otec bol Ján Martinko, prímením Šimunko a matkou Anna, rod. Martinková. Mal strýka Martina Martinka, ktorý bol tiež katolíckym kňazom.

Ľudovú školu absolvoval v rodisku. Keďže v tom čase boli v Spišskom Štiavniku misionári Božieho slova, verbisti, prihlásil sa do tejto rehole a začal teologické štúdia, v ktorých pokračoval v Nitre na Kalvárii. Po zrušení seminárov a reholí v rokoch 1950 – 1951 nedobrovoľne narukoval k Pomocným technickým práporom (PTP). Po skončení vojenčiny sa vyučil za spojára a zamestnal sa v Nitre na Zobore a potom v popradskej Správe spojov. V roku 1968 bol prijatý na CMBF v Bratislave, aby dokončil teologické štúdia a stal sa kňazom. V Bratislave študoval tri roky a 19. júna 1971 ho vysvätil českobudejovický biskup Josef Hloucha v Dóme sv. Martina. Potom nastúpil ako kaplán do Oravskej Lesnej. Túto farnosť spravoval synovec vtedajšieho biskupa Jána Vojtaššáka, Tomáš Vojtaššák. V roku 1972 sa stal správcom oravskej farnosti Hruštín, kde pôsobil sedemnásť rokov. Bez kaplána spravoval aj filiálky Babín a Vaňovka. Tu sa rozhodol vystaviť novú farskú budovu.

V máji 1989 bol ustanovený za správcu farnosti v Liptovskej Tepličke, ktorú spravoval až do dôchodku 30. júna 2001. Ako dôchodca sa usadil v rodičovskom dome v Spišskom Štiavniku. Vynikal ako znalec liturgickej hudby a chrámového spevu. Založil detský spevácky zbor. Pri príležitosti 80. narodenín mu bolo 19. apríla 2008 udelené čestné občianstvo obce Liptovská Teplička za prínos v duchovnej a kultúrnej oblasti.

Posledná rozlúčka sa konala 14.8.2014 v Spišskom Štiavniku - kde je aj pochovaný.

MARTIN MARTINČEK -  IN MEMORIAM

MARTINČEK, Martin, JUDr. – fotograf, čestný občan

(*30. 1. 1913 Liptovský Peter – †1. 5. 2004 Liptovský Mikuláš)

 Narodil sa ako druhé dieťa v rodine staviteľa. Detstvo prežil na Spiši, v Spišskej Starej Vsi a v Šariši v Sabinove. Stredoškolské vzdelanie ukončil maturitou v roku 1931 na reálnom gymnáziu v Prešove. V roku 1937 úspešne ukončil štúdium na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave, kde získal titul JUDr. Začínal v advokátskej praxi, potom v súdnictve. V roku 1947 sa oženil s akademickou maliarkou Ester Šimerovou. Po druhej svetovej vojne sa spolupodieľal na vytváraní a následnom fungovaní štátnych orgánov, Povereníctva spravodlivosti a financií. Stal sa prezidiálnym šéfom Úradu predsedníctva Slovenskej národnej rady.

Po februári 1948 čelil rôznym falošným obvineniam a bol nútený stiahnuť sa z verejného života. Odišiel do Liptovského Mikuláša, kde pracoval najskôr ako bagrista v tehelni, neskôr na slepačej farme a v komunálnych službách. Od roku 1952 pracoval v Dome osvety a veľkou mierou sa podieľal na zriadení Múzea Janka Kráľa, ktorého sa stal riaditeľom.

Čoraz častejšie nachádzal útočisko v lese a východisko vo fotografovaní. Dispozície pre tvorivú činnosť si priniesol zrejme z rodinného prostredia, keďže otec bol architektom a mladý Martin modeloval. Ako štrnásťročný si bez vedomia rodičov zarobil na fotografický aparát nosením kufrov cestujúcim zo stanice. Prírodné nálady sa snažil zachytiť v nových, netradičných uhloch záberu. Fotografovaniu sa venoval aj počas vysokoškolských štúdií. Fotografia sa vrátilo do Martinčekovho života na Liptove, kam sa musel vrátiť v roku 1951. V novom prostredí si vytvoril nový svet a napĺňal ho novým zmyslom. Pravidelne chodil do hôr a snažil sa spoznať ich význam pre človeka. Už od roku 1957 sa stal členom Zväzu slovenských výtvarných umelcov v Bratislave. Ako profesionálny fotograf začal pracovať až vo veku 48 rokov, kedy sa mu splnil jeho detský sen. V roku 1961 sa rozhodol venovať fotografii profesionálne, ako umelec v slobodnom povolaní. Morálnu i materiálnu podporu nachádzal u svojej manželky. Dôsledne dodržiaval priam asketický denný režim. Skoro ráno do hory a potom večer dlho v tmavej komore, sedem dní v týždni. Vytvoril diel, aké nemá v slovenskej fotografii obdobu.

Výsledky svojej práce publikoval v knihách fotografií, či už v samostatných alebo spolu s iným významným slovenským umelcom: Nezbadaný svet (1964) s veršami Ladislava Novomeského, Vám patrí úcta (1966), Ľudia v horách ä1969) v spolupráci s Milanom Rúfusom, Svetlá vo vlnách (1969), Kolíska (1972) v spolupráci s Milanom Rúfusom, Vrchári (1975), Hora (1981), Chvála vody (1981), Báseň o Kriváni (1988) v spolupráci s Milanom Rúfusom, Ako sa krúti svet (1995) v spolupráci s Mariánom Pauerom a Krása slnka (2001). Jeho fotografie sú súčasťou vydania esejí Dalimíra Hajka Rozpätie dňa a noci (1992) a publikácie Daniela Šimka Si sneh (2005).

Za svoju prácu bol viackrát ocenený doma i v zahraničí. Získal titul Zaslúzilý umelec (1970), čestný titul Excelencia FIAP Medzinárodnej federácie umeleckej fotografie  v Berne (1970),  Pamätnú medailu zaslúžilého umelca Jozefa Saudeka (1989), Cenu Martina Benku (1998) a štátne vyznamenaniami Pribinov kríž I. triedy (2003).

V roku 2000 sa stal Čestným občanom mesta Liptovský Mikuláš a v roku 2013 sa stal Čestným občanom Liptovskej Tepličky (august). Na budove obecného úradu je inštalovaná  pamätná tabuľa odhalená pri príležitosti udelenia Čestného občianstva.

Cena obce

Mgr. BARDY, František

 23. marca 2007 prevzal Cenu obce Liptovská Teplička Mgr. František Bardy za úspešné kronikárske pôsobenie  a významné výsledky v publikačnej a verejno-prospešnej činnosti, ktorými sa zároveň vo významnej miere  pričinil o propagáciu a kultúrny rozvoj obce Liptovská Teplička.

Mária Mezovská  

14. decembra 2007 bola Cena obce Liptovská Teplička udelená Márii Mezovskej za mnohoročné aktívne pôsobenie v ženskej speváckej skupine FS Tepličan, kde sa presadila aj ako textárka a autorka príležitostných piesní, i za iné aktivity, ktoré prispeli k reprezentácii obce.

Rodákovi MUDr. Štefanovi Benediktovi Olejárovi

v roku 2018 za vynikajúce tvorivé výkony a významné výsledky v publicistickej a verejno-prospešnej činnosti v oblasti kultúry a prezentácie obce. Lásku k svojej obci prezentoval v publikácii – Tepličko, Tepličko, okrúhle mestečko (2007) a Za starých čias (2011). Spracoval aj témy ako Pltníctvo v Liptovskej Tepličke, Mlyny a mlynárstvo v Liptovskej Tepličke a ďalšie.

OcZ v Liptovskej Tepličke na svojom zasadnutí dňa 11.6.2014 uznesením č. 392/2014 schválilo udelenie

Ceny obce Liptovská Teplička fyzickým a právnickým osobám

pri príležitosti 380. výročia prvej písomnej zmienky o obci.

Ocenení boli:
 

Anna Glejdurová

Dlhodobo vykonáva funkciu predsedníčky PPD v Liptovskej Tepličke. Zaslúžila sa o rozvoj ekologického poľnohospodárstva a agroturistiky v obci. Počas jej vedenia PPD získalo viacero ocenení, čo prispelo k šíreniu dobrého mena obce nielen doma, ale aj v zahraničí. Rozvoj  družstva značnou mierou prispieva k vytváraniu pracovných miest hlavne pre  našich občanov.

Ján Janík

Bol starostom obce v rokoch 1990 – 1994, dlhoročný člen vedenia DHZ v Liptovskej Tepličke, má výrazný podiel na rozvoji  športu  v obci .

Jozef Mezovský

Pôsobil ako starosta obce počas 16-tich rokov. Aktívnym prístupom a tvorivou prácou, výrazne prispel k prílivu investícií do  obce. Svojou zanietenosťou k športu sa zaslúžil o reprezentáciu obce a výrazne sa podieľal na  založení, rozvoji a udržiavaní družby a priateľských vzťahov medzi obcami  s  názvom Teplička. Má výrazný podiel na šírení dobrého mena obce Liptovská Teplička, hlavne pri získaní ocenenia „Dedina roka 2007“.

Jozef Vernarec – pedagóg

Dlhé roky pôsobil ako pedagóg v Základnej škole v Liptovskej Tepličke. Zastával funkciu kantora. Bol pri počiatkoch organizovaného folklóru v obci a podnietil vznik detského folklórneho krúžku Turnička.

Gabriela Bohunčáková

Srdcom aj dušou folkloristka, osvetová pracovníčka, spoluorganizátorka kultúrnych podujatí v obci, zberateľka ľudovej slovesnosti. Počas svojej aktívnej činnosti sa podieľala  na tvorbe programov  Folklórnych slávnosti pod Kráľovou hoľou. Zapísala sa do histórie obce aj svojou prácou v dobrovoľnom divadelníctve.

Dobrovoľný hasičský zbor

Dobrovoľný hasičský zbor je najstaršou záujmovou a humánnou organizáciou v obci. Od svojho vzniku neustále vyvíja svoju činnosť, ktorá našej obci prináša úžitok. Za 90 rokov trvania hasičského zboru sa v ňom vystriedali viaceré generácie. Od jeho založenia v ňom pracujú obetaví ľudia vo svojom voľnom čase. Hasiči sú pri každej kultúrnej akcii, pri každej brigáde a samozrejme pri každom požiari, ktorý vznikne v obci. Výraznou mierou sa podieľajú na rozvíjaní družby s hasičmi  z obce  Dolní Čermná v ČR . Spolupracujú so základnou školou na príprave  a výchove mladých hasičov.

FSk Tepličan

Folklórna skupina Tepličan sa zameriava na prezentáciu piesní a zvykov obce. Podľa doteraz zistených záznamom vznikla v roku 1974. Združuje mládež od 15-tich rokov, horná veková hranica je neobmedzená.  Tvorí ju tanečná, mužská, ženská a dievčenská spevácka zložka. Pri príležitosti 35. výročia vzniku v roku 2009, počas 14. ročníka folklórnych slávností Pod Kráľovou hoľou uviedli do života prvé CD teplických piesní Spod Kráľovej hole. Skupina sa zúčastňuje mnohých festivalov doma i v zahraničí. Spolupracuje so Slovenským rozhlasom a televíziou na rôznych podujatiach. Reprezentuje obec na rôznych súťažiach a prehliadkach folklóru.

Podmienky

Čestné občianstvo
(1) Osobám, ktoré sa obzvlášť významným spôsobom zaslúžili o rozvoj a zveľaďovanie obce, ochranu jeho záujmov a šírenie jeho dobrého mena vo svete, alebo ktorí obohatili ľudské poznanie vynikajúcimi tvorivými výkonmi, môže obecné zastupiteľstvo udeliť čestné občianstvo obce Liptovská Teplička.                                      
(2) O udelení čestného občianstva rozhoduje obecné zastupiteľstvo spravidla na návrh starostu 3/5 väčšinou všetkých poslancov.
(3) O udelení čestného občianstva sa vydáva listina, ktorú podpisuje starosta. Slávnostné odovzdanie listiny možno vyhotoviť aj dvojjazyčne takým spôsobom, že druhé vyhotovenie je v jazyku pocteného.
(4) Slávnostné odovzdanie listiny poctenému sa vykoná spravidla na mimoriadnom zasadnutí obecného zastupiteľstva. Poctený občan sa pri tejto príležitosti alebo pri svojej prvej návšteve obce zapisuje do Kroniky obce Liptovská Teplička.
(5) Podrobnosti pre udeľovanie čestného občianstva obce môže obecné zastupiteľstvo upraviť všeobecne záväzným nariadením.

Cena obce

(1) Cena obce Liptovská Teplička sa udeľuje za:
a) vynikajúce tvorivé výkony a významné výsledky vedeckej, technickej, umeleckej, publicistickej a verejno-prospešnej činnosti,
b) činnosť osôb, ktoré sa významným spôsobom pričinili o hospodársky a kultúry rozvoj obce, jeho, propagáciu doma i v zahraničí,
c) činnosť osôb pri záchrane ľudských životov a majetku obce a jeho občanov.
(2) Návrhy na udelenie ceny môžu obecnému zastupiteľstvu predkladať poslanci, starosta, príp. aj občania obce. Návrhy musia byť riadne odôvodnené.
(3) Cenu obce Liptovská Teplička tvorí plaketa s erbom obce a peňažná odmena   v rozpätí 50 – 500,–EUR. K cene obce sa vydáva potvrdenie (preukaz) o jej udelení, v ktorom je uvedené meno alebo názov organizácie, adresa, dátum udelenia, pečiatka obce a podpis starostu.
(4) Cenu obce Liptovská Teplička slávnostne odovzdáva laureátom starosta obce.
(5) Cena obce Liptovská Teplička sa môže aj opätovne udeliť tým istým osobám, najskôr však po uplynutí 2 rokov.
(6) Výnimočne sa môže cena udeliť jednotlivcovi i po jeho smrti - in memoriam. V takomto prípade sa ceny môžu odovzdať rodinným príslušníkom pocteného.