Kňazi z Liptovskej Tepličky

Najviac ich pre bolo v tzv. zlatom desaťročí duchovného života pre farnosť, a to až 7 kňazských povolaní. Od roku 1942 do roku 1950 (zámerne uvádzam tento rok) boli 3 primičné omše postupne v rokoch 1942, 1943 a 1948. V roku 1949 bol na kňaza v Ríme vysvätený ďalší z rodákov – misionár, ktorý cestoval na určené misijné územie. Pre udalosti v roku 1950 prišla farnosť o 3 primičné slávnosti. Sviatosť kňazstva dvaja prijali v tajnosti, ale museli pracovať v civilnom zamestnaní. Tretí bol vtedy bohoslovcom. Dvaja z nich sú bratia. Starší z nich sa pastorácie nedožil, pretože v roku 1965 tragicky zahynul. Bohoslovcovi a mladšiemu bratovi tento rok primície odročil až na rok 1970. Ďalší z rodákov prijal kňazskú vysviacku v tajnosti v Nemecku v roku 1978, ale primície sa v rodnej dedine nekonali. Jubilejné desiate boli v roku 1991 a zatiaľ posledné v roku 2002.
Núkajú sa viaceré spôsoby napísania životopisov kňazov pochádzajúcich z Liptovskej Tepličky, no najjednoduchšie bude zachovať chronologické poradie podľa rokov kňazskej ordinácie.

1. Matej NAHALKA
   Matej Nahalka sa narodil v Tepličke v roku 1825. Gymnázium absolvoval v Levoči a filozofické štúdia v Jágri aj Košiciach. Teológiu študoval v Spišskej Kapitule v rokoch 1847 – 1851. Na kňaza ho vysvätil 21.9.1851 spišský biskup Dr. Ladislav Záboyský. Kaplánom bol postupne v Letanovciach, v Kluknave, Spišských Vlachoch, Hrhove a Spišskej Kapitule. V roku 1866 si zmenil priezvisko: Dunajzsky za Nahalka. Matej Dunajzsky bol od roku 1868 ustanovený za farára farnosti Nová Belá, v ktorej pôsobil až do 6.2.1894, kedy zomrel a tam je aj pochovaný.
2. Mons. Štefan GARAJ
   Štefan Garaj sa narodil 24.10.1915 v Tepličke. V rodisku vychodil 7 tried Ľudovej školy. V roku 1929 začal študovať na gymnáziu v Levoči, ktoré zakončil úspešne maturitnou skúškou v júni 1937. Hneď v septembri začal študovať na Teologickej akadémii v Spišskej Kapitule, ktorú ukončil v roku 1942 a bol vysvätený na kňaza. Spišský biskup Ján Vojtaššák ho určil za kaplána najskôr do Zubrohlavy, potom do Popradu a nakoniec do Ružomberku. Bol ustanovený za správcu farnosti Ždiar. Miesto nezaujal pre nespravodlivé väznenie v súvislosti s dekrétom o katolíckej akcii. Z Ružomberku ho teda v lete roku 1950 zaistili a na 3 roky odsúdili. Väznený bol v Bratislave, potom aj v Leopoldove a Ilave. Z väzenia bol prepustený na slobodu 4.5.1953. Vrátil sa do rodiska a tam na lesnej správe robil hospodára. Po 7 mesiacoch dostal štátny súhlas a vrátil sa do pastorácie. Stal sa farárom v Rabčiciach. V roku 1958 bol ustanovený do Dolného Kubína, kde sa stal neskôr dekanom. Dňa 1.11.1965 bol preložený za farára do Spišského Podhradia a súčasne bol menovaný za riaditeľa Biskupského úradu. V roku 1969 ho preložili za farára do Štrby, odkiaľ bol po troch rokoch ustanovený opäť do Dolného Kubína. V tejto farnosti sa 2.10.1973 dočkal menovania za kapitulného vikára Spišskej diecézy, pretože Dr. Jozef Ligoš, kapitulný vikár, zomrel. Z iniciatívy Štefana Garaja bol pútnický kostol na Mariánskej hore v Levoči vyhlásený za basillicu minor. Spišskú diecézu spravoval až do 9.9.1989, kedy správu diecézy prevzal biskup František Tondra. Pápež Ján Pavol II. Mons. Štefana Garaja 19.2.1990 ustanovil za Apoštolského protonotára supra numerum. Štefan Garaj sa na odpočinok utiahol do Ľubice, kde 24.9.1998 zomrel. Pochovaný bol 29.9.1998 v Liptovskej Tepličke.
3. Mons. ThDr. Štefan NÁHALKA

   Štefan Náhalka sa narodil 16. marca 1916 v Liptovskej Tepličke roľníkovi Jánovi Náhalkovi Michalicza (1880 – 1971) a Márii Nemcsákovej (1988 – 1950). Obaja rodičia pochádzali z Liptovskej Tepličky, venovali sa práci na gazdovstve. Štefan Náhalka bol štvrtým dieťaťom, mal jedného brata a tri sestry. Pokrstený bol tri dni po narodení ako Stephanus Josephus vo farskom kostole vtedajším farárom Andrejom Borodáčom. Svoje prvé roky života prežíval v domčeku blízko kostola. Dom  26. augusta 1927 vyhorel, na jeho mieste rodičia Štefana Náhalku postavili nový.

   ŠTÚDIÁ

   Obecnú školu vo svojom rodisku začal Štefan Náhalka navštevovať 1. septembra 1922 a bol jej žiakom až do roku 1929. Dosahoval výborné študijné výsledky. Nadaného žiaka si všimol nový kňaz farnosti Ján Kočiš. Odporúčal ho poslať na vyššie štúdiá. Rodičia však s kňazovým návrhom nesúhlasili. Nemali financie na ubytovanie, ani na denné dochádzanie do školy, so synovou pomocou počítali aj pri gazdovaní. Napokon farár prehovoril rodičov, prisľúbil finančnú pomoc.

   Štefan odchádza ako 13-ročný (1929) na osem rokov študovať Československé štátne reálne gymnázium Dr. Vavra Šrobára do Levoče. Ubytovaný bol spolu s rodákom Štefanom Garajom u sestry kňaza Jána Kočiša, po založení v Malom seminári. Počas štúdií vstúpil do Mariánskej kongregácie študentov v Levoči pod menom Kráľovná anjelov pod ochranou sv. Alojza Gonzagu – Sodalis Marianus. Po maturite (v jazyku československom, latinskom, francúzskom) nastúpil spolu so Štefanom Garajom 7. septembra 1937 do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule.

   Štefan Náhalka bol svedomitý, nadaný, veľmi dobre ovládal  jazyk latinský, taliansky a francúzsky. Všimli si ho predstavení, biskup a poslali ho (1939) na štúdiá do Ríma. V štúdiu teológie pokračoval na Lateránskej univerzite v Ríme (1939 – 1943), počas štúdií býval v Collegiu Nepomucenum. V Ríme prijíma všetky potrebné nižšie svätenia. 19. decembra 1942 bol vysvätený za kňaza v Lateránskej bazilike, svätiteľom bol arcibiskup Aloysio Traglia. Na druhý deň slúžil svoju prvú sv. omšu.

   KŇAZSKÉ PÔSOBENIE V DIECÉZE

   Po úspešnom ukončení štúdia prichádza začiatkom júla na Slovensko. Najviac sa z novokňaza tešili rodičia a súrodenci. Celá dedina prežívala radosť zo stretnutia s ním. Primičnú sv. omšu slúžil Štefan Náhalka na voľnom priestranstve pred kostolom 11. júla 1943. V službe Spišskej diecézy bol od 1. augusta 1943.

   Prvým kaplánskym mestom bol Ružomberok, neskôr (1945) bol ustanovený zástupcom farára. Od 6. decembra 1945 do 28. januára 1946 bol Štefan Náhalka väznený na policajnom riaditeľstve v Bratislave pre podozrenie zo šírenia protikomunistických tlačív. Podozrenie sa ukázalo neodôvodnené, bol prepustený na slobodu bez procesu. Po takmer trojročnom pôsobení v Ružomberku odchádza na „Mons Sancti Martini – vrch svätého Martina“ za tajomníka biskupa J. E. Mons. Jána Vojtaššáka. Ako dočasný správca pôsobil v Ružomberku do 1. júla 1946.

   V tento deň bol menovaný za konzistoriálneho notára v Spišskej Kapitule. Okrem plnenia povinností tu absolvoval postgraduálne štúdiá (1947). Napísal hodnotnú dizertačnú prácu Láska v duchovnom živote a dosiahol doktorát teológie – ThDr. V kňazskom seminári vyučoval kresťanskú filozofiu, dogmatiku a latinčinu.  

   Krátko po skončení 2. svetovej vojny postupne nastávajú ťažké časy pre cirkev. V mesiaci jún 1950 bol biskup Vojtaššák izolovaný a neskôr uväznený. Štefan Náhalka, ako spolupracovník biskupa, bol nebezpečný pre záujmy štátu. Skôr ako sa začal skrývať, bol potajomky menovaný za nového generálneho vikára.

    

   PRENASLEDOVANIE

   Štefan Náhalka z bezpečnostných dôvodov opustil Spišskú Kapitulu. Diecézu v tajnosti spravoval od novembra 1950 do začiatku roka 1953. Znamenalo to preňho dva roky života bez domova, na úteku. Väčšinu tohto času sa zdržiaval v Liptovskej Tepličke, vo Veľkej a v Turčianskych Tepliciach, ale i na iných miestach celého Slovenska v diecézach, kde aktívne pôsobil medzi katolíckou mládežou, bohoslovcami. Po zatknutí kňaza Petra Korbeľa v máji 1951 ostala Liptovská Teplička bez kňaza. V tom čase sa v dedine nachádzal Štefan Náhalka a rozhodol sa vo farnosti pastoračne pôsobiť. Netrvalo dlho a do obce si po neho prišla Štátna bezpečnosť. Náhalka v tom čase slúžil rannú omšu. Tepličania ho včas varovali, utiekol cez sakristiu z kostola do lesov v okolí obce. Počas dvoch rokov, od posledného pokusu zadržať ho, vykonával pastoračnú činnosť v úplne zmenených a komunistickou stranou diktovaných podmienkach. Hľadanie nocľahu neprebiehalo vždy ľahko. Nastali aj situácie, keď musel noc prežiť v osobnom vlaku, potulovať sa mestom. Často hladný, nevyspatý, prechladnutý, mokrý do nitky a z posledných síl musel opustiť miesto, ktoré sa stávalo pre neho nebezpečným a nájsť si nové.

   ÚTEK

   Riešenie nebezpečnej situácie odchodom za hranice sa po neznesiteľnom prenasledovaní javilo ako nevyhnutné. Štefan Náhalka sa rozhodol pre útek, ktorý sa podaril v noci z 13. na 14. mája 1953 cez česko-rakúske hranice. Spolu s ním na úteku boli František Krčmár a Ladislav Stolárik. Do Ríma sa dostal 6. júla 1953. Tu sa natrvalo usadil a pustil do práce v prospech a pre dobro utláčanej cirkvi vo vlasti, ale aj Slovákov žijúcich v zahraničí.

   V RÍME

   V lete 1953 sa pridružil ku kňazom v Slovenskom katolíckom centre a začal sa venovať práci s tlačou. Slovenské vydavateľstvo vzniklo ako reakcia na nutnosť potreby slovenskej tlače. Pri jeho založení 7. júla 1956 stáli Ján J. Lach, Msgr. Miloš K. Mlynarovič a Štefan Náhalka. Slovenské vydavateľstvo sv. Cyrila a Metoda začalo skromne vydaním niektorých modlitieb a kalendárov. V roku 1957 vyšla prvá knižná publikácia. Je ňou kniha Štefana Náhalku „Slovachia d´oggi“. V roku 1961 začal vychádzať vedecký zborník Slovak Studies. Prvé dve čísla zredigoval Štefan Náhalka, v niekoľkých ročníkoch sú uvedené aj jeho články. Bol zodpovedným redaktorom časopisu Hlasy z Ríma, redaktorom sekcie Pastorácia časopisu Diakonia – Slovenský kňaz. V roku 1957 Náhalku vymenovali za člena Najvyššej rady pre emigráciu pri Konzistoriálnej kongregácii vo Vatikáne. Jeho poslaním bolo zorganizovať duchovnú správu medzi Slovákmi v zahraničí. V tejto funkcii sa pričinil o založenie slovenských katolíckych misií v Anglicku (Londýn) a Brazílii (Rio de Janeiro, Sao Paulo).

   Po reorganizácii duchovnej služby emigrantom v duchu Druhého vatikánskeho koncilu vymenovali ho za delegáta pre duchovnú službu slovenským emigrantom. Založil slovenské katolícke misie v Sydney (Austrálii), v Morges, Bazileji a Zürichu (Švajčiarsko), v Štokholme (Švédsko) a v Mannheime (Nemecko).

   ÚSTAV SV. CYRILA A METODA

   Na vianočnom stretnutí kňazov 26. decembra 1959 predniesol Štefan Náhalka návrh na vybudovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Ústav podporili  nielen rôzne organizácie Slovákov zo všetkých krajín, ale aj jednoduchí ľudia. 13. mája 1963 pápež Ján XXIII. posvätil základný kameň Ústavu sv. Cyrila a Metoda. 2. mája 1964 sa nasťahovali prví obyvatelia ústavu, ktorý tým začal plniť svoje poslanie.

   Štefan Náhalka bol predsedom prípravného výboru na jeho výstavbu. V roku 1961 bol menovaný za prvého rektora a zostal ním až do roku 1973.  

   Za výnimočné činy v prospech Cirkvi pápež Pavol VI. 14. augusta 1963 vymenoval Š. Náhalku za Monsignora a 30. decembra 1967 za pápežského preláta. Riaditeľom Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme bol od jeho založenia do 15. februára 1973. 

   Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme v minulosti zohral kľúčovú úlohu vo vydávaní duchovnej literatúry a v liturgickej reforme podľa druhého vatikánskeho koncilu pre Slovákov na Slovensku i v zahraničí. Slovenskí kňazi v Ríme prekladali texty, dávali na schválenie príslušnej autorite a nakoniec ich tlačili a exportovali na určené miesta. V roku 1967 vyšlo druhé vydanie latinsko-slovenského misála vo veľkom formáte. Dostal sa do všetkých kostolov na Slovensku ako dar Svätého Otca Pavla VI. Aby mohol prejsť cez hranice, musela sa prvá strana s úvodným slovom podpísaným Š. N. (Štefan Náhalka) nahradiť listom, na ktorom bolo iba číslo schválenia zo strany Kongregácie obradov 50/965 zo dňa 21. januára 1967.

   SMRŤ

   Štefan Náhalka mal v posledných rokoch života problémy s astmou. Pri jednom z astmatických záchvatov už organizmus nemal síl a srdce dosť odolnosti. Zomrel sám a v tichosti 6. marca 1975. Rozlúčka s ním sa konala v Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme 8. marca 1975. Pochovaný bol na hlavnom rímskom cintoríne Campo Verano. V roku 1977 jeho pozostatky previezli do hrobky ústavu na nový cintorín Cimittero Flaminio na Prima porta.  20. júna 2014 bol prevezený do Liptovskej Tepličky a 21. júna 2014 v rodisku (cintorín) pochovaný Mons. Štefanom Sečkom, spišským biskupom.

   Po Štefanovi Náhalkovi sú pomenované dve ulice v Ružomberku (1991), v Martine (1991) a v rodnej obci (2008). 18. augusta 1996 bola na rodnom dome odhalená pamätná tabuľa.  Od roku 2010 nesie miestna škola názov Základná škola s materskou školou Štefana Náhalku. Rodný dom získala do vlastníctva obec. V roku 2017 prešiel rekonštrukciou. Pamätný dom bol otvorený 18. marca 2018. 

   LITERÁRNA ČINNOSŤ

   Svoju službu rektora zakončil Štefan Náhalka vydaním publikácie Pamätnica Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda (1973), ktorú napísal pri príležitosti 10. výročia od postavenia ústavu. Štefan Náhalka prispieval rôznymi článkami do viacerých časopisov najprv doma (Smer, Verbum) a potom v zahraničí (Most, Echo, Slovak Studies, Hlasy z Ríma, Diakonia). Prispieval aj do zahraničných denníkov napr. LʼOsservatore Romano aj Der neue Ackermann. Používal pseudonym „Michal Bystrík“ a „šn“.  Bol redaktorom časopisov Slovenský kňaz, Hlasy z Ríma a ročenky Slovak Studies. Zredigoval množstvo kníh, ktoré vyšli vo Vydavateľstve sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Vrcholom jeho redaktorskej práce bolo vydanie Rímskeho misála latinsko-slovenského (1966) a vydanie prekladu Nový zákon. Celý súpis jeho kníh, zoznam ním redigovaných kníh a predovšetkým jeho príspevkov, úvah a článkov o Štefanovi Náhalkovi obsahuje ročenka Slovak Studies vydaná v roku 1975, v roku jeho úmrtia.

   Spracované podľa kníh kňaza Stanislava Misála

   Život a dielo Mons. ThDr. Štefana Náhalku a 

   Liptovská Teplička Domov pod Kráľovou hoľou

4. Štefan KUPČOV
   Štefan Kupčov sa narodil 18.7.1921 v Liptovskej Tepličke. Základnú školu navštevoval v rodisku a gymnázium v Nitre. Teológiu študoval v Spišskej Kapitule a 6. júna 1948 prijal kňazské svätenie. Po primíciách mu od 1. júla určili farnosť Spišské Bystré, kde bol ustanovený za kaplána. V roku 1952 bol zo zdravotných dôvodov mimo pastorácie pomerne dlhý čas. Až v roku 1963 nastúpil do zamestnania v SEZ Krompachy ako robotník. Po roku zmenil zamestnávateľa. Stal sa skladníkom na Cestných stavbách v Poprade. Od roku 1968 bol úradníkom na Pozemných stavbách Poprad. Bol ním však iba krátko, pretože od júla 1968 bol opäť v pastorácii. Po šestnástich rokoch bol ustanovený za kaplána do Trstenej. Potom kaplánom znova v Spišskom Bystrom (iba 4 mesiace) a od 1. augusta 1969 bol administrátorom v Rakúsoch, v roku 1970 v Jánovciach aj v Ždiari. Zo Ždiaru odišiel k 1. decembru 1974 za farára do Popradu – Spišskej Soboty. V tejto farnosti pôsobil až do odchodu do dôchodku v roku 1998. Presťahoval sa do bytu, ktorý mal v Poprade – Juh. Neskôr začas býval v Kňazskom domove sv. Jána Boska v Spišskej Kapitule, kde 23. októbra 2005 zomrel. Pochovaný bol v Liptovskej Tepličke. Štefan Kupčov má brata Mateja kňaza – misionára a sestru Máriu – rehoľnú sestru Beňadiku, OSF.
5. Matej MAŤAŠKOV, SVD
   Matej Maťaškov sa narodil v Liptovskej Tepličke 25.2.1922. V rodnej obci navštevoval Ľudovú školu. Prihlásil sa do Misijného domu v Spišskom Štiavniku, kde vychodil šesť tried gymnázia a posledné dve na štátnom gymnáziu v Nitre. V staroslávnej Nitre, na Kalvárii, si vykonal Noviciát v Spoločnosti Božieho Slova (SVD) a súčasne absolvoval filozofické štúdiá. Teológiu začal študovať v Ružomberku na jezuitskom Teologickom inštitúte. Od roku 1946 pokračoval v štúdiách v Ríme na benediktínskej univerzite San Anzelmo. Dňa 17. 9. 1948 zložil večné sľuby. V sobotu 2.4.1949 bol v Lateránskej bazilike v Ríme vysvätený na kňaza. V deň svojich primícií, 4.4.1949, sa najskôr všetci novokňazi stretli pred hlavným oltárom baziliky a spoločne sa pomodlili za svojich rodičov, bratov a sestry, za Spoločnosť Božieho Slova. Po modlitbe sa rozišli každý k svojmu oltáru, ktorý mal určený a slávil svoju primičnú sv. omšu. Rehoľní predstavení ho určili do misií na ostrov Timor v Indonézii. Na miesto misijného určenia prišli po niekoľko mesačnej plavbe v júni 1950. Páter Matej Maťaškov, SVD pôsobil najprv medzi domorodým obyvateľstvom. Neskôr sa stal magistrom novicov pri výchove bratov – laikov. V roku 1966 odišiel na dovolenku do Európy, na Slovensko však z politických dôvodov nemohol. Preto zostal v Modlingu pri Viedni. Zdravotné ťažkosti mu znemožnili návrat do misií. Rozhodol sa pre pastoráciu v Nemecku, vo farnosti Ludwigsbürg-grünbühl. V súčasnosti žije v Kolégiu sv. Pia X v Nemecku.
6. Štefan MILAN
   Štefan Milan sa narodil 12.3.1925 v Liptovskej Tepličke ako druhé dieťa v rodine. Mal staršiu sestru Máriu, ktorá vstúpila do kongregácie školských sestier sv. Františka. Toto sestrine rozhodnutie priťažilo Štefanovi v ďalších štúdiách po skončení ľudovej školy v rodisku. Nakoniec začal študovať na gymnáziu v Levoči. Vyučovanie v školskom roku začali pre vypuknutie 2. sv. vojny až 27. septembra 1939. Ďalšie stredoškolské roky prebiehali aj pre Štefana rovnako. Posledný ročník bol privatistom – súkromne sa pripravujúcim študentom. Zmaturoval 25. júna 1945. Hneď na druhý deň po maturite sa prihlásil do 1. ročníka teológie na Vysokej škole bohosloveckej v Spišskej Kapitule. Po prvom semestri ho Ján Vojtaššák, spišský biskup zavolal k sebe do rezidencie kde mu povedal, aký má s ním zámer. Chcel svojho nadaného bohoslovca poslať na štúdiá do zahraničia. Keď Štefan Milan bral ohľad na rodičov, ktorí by tak zostali načas ešte viac sami, Vojtaššák mu povedal, aby napísal otcovi list s úmyslom osobného rozhovoru. Otec mu v liste odpísal: „Keď si sa rozhodol stať kňazom, nerozhodujem o tebe už ja, ale otec biskup.“ Druhý rok teológie začal v Ríme na Lateránskej univerzite v Ríme. V Ríme študoval od novembra 1946 do roku 1950. Počas rímskych štúdií, koncom roka 1948 ochorel. Jedna oblička sa následkom úrazu stala nefunkčnou. Bola nevyhnutná operácia s odporúčaním na Slovensku. Z Ríma sa Štefan Milan vrátil 14.7.1950. Už cestou na Slovensko sa ešte vo vlaku stretol s vyšetrovaniami. Biskup Vojtáššak bol v tom čase už internovaný. Nástojčivo ho zamestnávali otázky o kňazskej vysviacke, o pastorácií, o zdravotnom stave. Na kňaza bol vysvätený 27.7.1950 v Rožňave biskupom Róbertom Pobožným. Vysvätený bol tajne, podobne ako ďalších niekoľko bohoslovcov 4. a 5. ročníka zo spišského seminára. Títo dostali povolenie svojho biskupa na kňazskú vysviacku u hociktorého katolíckeho biskupa. Po tajnej vysviacke nemohli nasledovať slávnostné primície. Nanajvýš keď boli – a boli 2.8.1950 – tak novokňaz Štefan Milan mal ich za “zatvorenými dverami“ v kaplnke školských sestier v miestnej škole za prítomnosti svojich rodičov, Štefana Náhalku, bohoslovcov a rehoľných sestier. Aj otázku blízkej budúcnosti mal vyriešenú. Vzhľadom na tajné kňazské svätenie, zdravotný stav a odporúčanie otca biskupa Jána Vojtaššáka neprihlásil sa do pastoračnej služby, ale doliečoval svoju chorobu. Prakticky až do svojho zatknutia na fare v Černovej 26.2.1953 pracoval v ilegalite popri svojom rodákovi Štefanovi Náhalkovi. Koncom roka 1953 bol v Prahe nespravodlivo odsúdený na 11 rokov straty slobody a 10 rokov odňatia občianskych práv. Trest pre Štefana Milana sa postupne znižoval. Pôvodný verdikt pre neho mal znieť: „odsúdený na trest smrti“. Väznený bol vo väzniciach Ruzyň a Mírov. V máji 1960 bol na základe amnestie prezidenta republiky amnestovaný. O pastorácií nebolo ani chýru ani slychu, preto musel pracovať v civilnom zamestnaní. Po prepustení na slobodu pracoval ako robotník v popradských papierňach. Potom robil ekonóma v Nákupnom a zásobovacom závode Poprad. Do Chemosvitu n. p. Svit ho pre zlý kádrový posudok nevzali. Rozhodol jeden telefonát. Až v roku 1968 stal sa kaplánom v Spišskej Novej Vsi a o rok na to bol určený za správcu farnosti Spišské Bystré. V roku 1984 už pôsobil vo farnosti Kolačkov. Tam pôsobil až do roku 1995, kedy odišiel do dôchodku aj zo zdravotných dôvodov. V auguste toho roku prišiel na Spišskú Kapitulu do Kňazského domova sv. Jána Boska. Bol prvým jeho obyvateľom. Zomrel 8.1.2000. Dňa 11.1.2000 v Katedrále sv. Martina celebroval pohrebnú sv. omšu za kňaza Štefana Mons. Andrej Imrich, spišský pomocný biskup. Štefan Milan je pochovaný na cintoríne v Spišskej Kapitule.
7. Jozef JANÍK
   Rodičom Matejovi a Barbore rodenej Bulavčákovej sa po Márii, (žila len niekoľko hodín) a Jánovi, narodil 16.3.1923 opäť syn Jozef. Štefan, Bernardína a Stanislav sú mená jeho ďalších súrodencov. Po ôsmich rokoch základnej školy v rodisku sa rozhodol pre gymnaziálne štúdia v Spišskom Štiavniku a v Nitre, kde aj v roku 1939 zmaturoval. U verbistov v misijnej spoločnosti absolvoval aj formáciu a filozofické štúdia. Z misijného domu však odišiel. V štúdiu teológie na Spišskej Kapitule pokračoval po približne trojročnej prestávke v školskom roku 1947/48. V roku 1950 bol vo 4. ročníku a spolu so spolužiakmi (bohoslovci 5. ročníka) dostal podobne dovolenie od internovaného biskupa Vojtaššáka prijať kňazskú vysviacku u ktoréhokoľvek katolíckeho biskupa. Svätiteľom aj v jeho prípade, podobne ako v Milanovom, bol rožňavský biskup Pobožný. Jozef Janík prijal kňazskú vysviacku tajne. Namiesto pastorácie musel nastúpiť v septembri 1950 na vojenčinu do PTP. Až 31.12.1953 odišiel do civilu. Potom ešte jeden rok zostal pracovať v Prahe. Vrátil sa do rodiska a prihlásil sa za vedúceho Obuvi. Bol ním až do júna 1965. Dňa 10.6.1965 pri návrate z výberu tovaru čelne narazilo do jeho mopedu nákladné auto. Na následky tejto zrážky pri Podturni zomrel 11.6.1965 v nemocnici v Paludzke. Pochovaný je v Liptovskej Tepličke v  medzi rodičmi. Jozef Janík bol so všetkých spišských bohoslovcov posledných dvoch ročníkov a tajne vysvätených kňazov jediný, ktorý sa nedožil roku 1968 a možnosti, ktorú pre nich priniesol: splnenia túžby konečne nastúpiť do pastorácie. Aj jeho rodáci sa až po smrti, keď ho videli v rakve oblečeného v kňazskom rúchu, dozvedeli, že ich obchodník bol vlastne kňaz.
8. Štefan JANÍK, SVD
   Štefan Janík je mladší brat Jozefa Janíka. Narodil sa 5.10.1925 v Liptovskej Tepličke. Základnú školu absolvoval v rodnej obci a väčšinu rokov ho učili rehoľné sestry. Ich výučbu si Štefan chválil. Neskôr sa na ďalšie štúdia prihlásil do Spišského Štiavnika. No stredoškolské štúdia nakoniec začal (1939) i dokončil (1947) v staroslávnej Nitre. V tomto meste študoval dva roky filozofiu a absolvoval aj rok teológie v misijnom dome na Kalvárii. Ako bohoslovca 3. ročníka ho zastihla barbarská noc a bol internovaný do kláštora v Podolínci. Tam v kláštornom kostole sv. Stanislava počas internácie robil kostolníka. Neskôr bol prevezený do Pezinka a potom povolaný na trojročnú vojenskú službu, resp. do PTP. Po jej skončení sa vrátil do Liptovskej Tepličky. Prácu si našiel na lesnej správe. Pracoval v rôznych funkciách s možnosťou štúdia na lesníckej škole popri zamestnaní. Štefan Janík chcel študovať. Chcel si však dokončiť teologické štúdia a stať sa kňazom. Veľmi tragicky zasiahol do jeho života aj života rodiny nezmyselný skon brata Jozefa v roku1965. Život plynul ďalej a po tragickom roku prišiel rok 1968 a možnosť dokončiť teológiu a byť vysvätený na kňaza. V bratislavskom seminári doštudoval teológiu. Dňa 21.6.1970 bol v Dóme sv. Martina v Bratislave vysvätený na kňaza. Sviatosť kňazstva mu vyslúžil rožňavský biskup Dr. Róbert Pobožný. V roku 1970 boli v Liptovskej Tepličke opäť primície. Dočkala sa rodná dedina, aj rodina, ale predovšetkým dočkal sa Štefan. Po dvadsiatich rokoch, ale predsa. Jeho brat Jozef sa pastorácie nedožil. Štefan Janík do pastorácie nastúpil 1.8.1970. Stal sa kaplánom v Starej Ľubovni u Viktora Trstenského a bol ním až do roku 1972. V tom istom roku bol krátko kaplánom v Liptovskej Lužnej. A opäť v tom istom roku mu bol odobratý štátny súhlas k vykonávaniu kňazskej služby. Takýto rýchly spád udalostí má svoj počiatok v liste, ktorý napísal ako staroľubovniansky kaplán. Po odobratí štátneho súhlasu sa ocitol v dôverne známej situácii a v civilnom zamestnaní. Pracoval ako pomocný pracovník na MNV v Lipt. Tepličke a neskôr ako zamestnanec Ústavu sociálnej starostlivosti Brtníky. V roku 1973 pracoval v Jednote a od roku 1975 ako údržbár a šofér v Charite Dolný Smokovec. Do pastorácie, na základe štátneho súhlasu sa vrátil v roku 1979 ako kaplán vo farnosti Spišská Belá. V rokoch 1979 až 1986 bol správcom farnosti Mníšek nad Popradom. Potom, až do roku 1998 pôsobil vo farnosti Chmeľnica. Z tejto farnosti odišiel na dôchodok do Nitry na Kalváriu k svojim rehoľným spolubratom – verbistom, kde žije dodnes.
9. Bystrík Cyril Janík, OFM
   Bystrík Janík akoby uzatváral trilógiu životných i kňazských osudov Janíkovcov. Nie iba rovnaké priezvisko, ale takmer tie isté či podobné ťažkosti ako mali bratia Jozef a Štefan Janíkovci, sú prítomné aj v jeho živote. Bystrík sa narodil 2.1.1952 v Liptovskej Tepličke. Základnú školu absolvoval v rodisku, ďalšie štúdia v Poprade – Veľkej a v Modre na SPŠP, kde aj zmaturoval. V roku 1972 po ukončení školy začal pracovať v Hejniciach, v kúpeľoch Libverda ako záhradník. Býval aj v Prahe a pracoval ako záhradník. Od roku 1982 býval na novej adrese v Košiciach, kde pracoval ako poštový doručovateľ. Pracoval aj brigádnicky a chvíľu bol aj bez práce. Život Bystríka Janíka bol životom  nielen záhradníka, ale súčasne aj životom rehoľníka. Napriek ťažkostiam sa stal kňazom. Pred prijatím kňazskej vysviacky prijal rehoľné meno Cyril. Vysvätený bol tajne 8.12.1979 až v Erfurte, v niekdajšej Nemeckej demokratickej republike (DDR). Svätiteľom bol vtedajší pomocný biskup Joachim Meisner, terajší kolínsky kardinál. Rodná Liptovská Teplička zostala znova bez primičnej svätej omše svojho rodáka – novokňaza. Vari najťažšie obdobie Cyrila  Bystríka Janíka si zaslúži dôkladnejšie rozpracovanie a spracovanie. V súhrnom životopise uvedieme to najpodstatnejšie. Roky 1984 a 1985 sú rokmi postupného a stále sa zvyšujúceho sledovania ŠtB a vypočúvania a nakoniec v roku 1986 aj odsúdenia na 28 mesiacov nepodmienečne. Nepomohlo ani odvolanie ani argumentovanie zlým zdravotným stavom odsúdeného. Cyril Janík bol jedným z posledných politicky väznených kňazov. Cyril Bystrík Janík, OFM pôsobil výlučne v Čechách. Aj po rozdelení republiky zostal pracovať na spáse nesmrteľných duší v českej františkánskej provincii. Zomrel v Prahe 9.11.1998 a pochovaný je na tamojšom Olšanskom cintoríne vo františkánskej krypte. Dňa 6.6.2010 mu bola na rodnom dome v Liptovskej Tepličke odhalená pamätná tabuľa.
10. Pavel Glejdura
    Pavel Glejdura sa narodil 4.1.1951v Liptovskej Tepličke. Základná škola bola v susedstve jeho rodného domu. Po jej absolvovaní (1957-1965) pokračoval v stredoškolských štúdiách najskôr v Poprade a potom v Liptovskom Mikuláši. Pracoval v Ružomberku i v Poprade-Spišskej Sobote. Po novembri 1989 sa splnila jeho túžba stať sa kňazom. Študoval za vtedajšiu Trnavskú arcidiecézu a ordinovaný bol 14. 6. 1991 v Dóme sv. Martina v Bratislave. Kňazskú vysviacku mu udelil arcibiskup Ján Sokol. Dňa 23. 6. 1991 sa v Liptovskej Tepličke slávila opäť primičná svätá omša. Od 1.7.1991 bol ustanovený za kaplána do farnosti Jacovce (vtedy: Bratislavsko-trnavská arcidiecéza). V tom istom roku sa stal kaplánom v Šuranoch. V roku 1992 sa stal farárom vo farnosti Hrádok. Od 20.10.2005 pôsobil ako farár v Dolných Orešanoch. V roku 2007 bol už vo farnosti Hontianske Nemce,kde pôsobil 1. rok. Od 1. augusta 2008 pôsobil ako vlastný pastier veriacich farnosti Podkonice v banskobystrickej diecéze. V auguste 2009 nastupuje znovu do novej farnosti – Merašice pri Hlohovci, má dve filiálky a je v Trnavskej diecéze.
11. Stanislav Misál
    Stanislav Misál sa narodil 28.5.1976 v  Poprade. Pochádza z Liptovskej Tepličky. Základnú školu absolvoval v rokoch 1982 – 1990. Potom študoval v Liptovskom Mikuláši na Strednom odbornom učilišti textilnom a pokračoval na Gymnáziu Sv. Františka Assiského Levoči, kde aj maturoval. V roku 1996 začal študovať katolícku teológiu na Bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského na inštitúte v Spišskom Podhradí-Spišskej Kapitule. Za kňaza bol vysvätený 15.6.2002 v Katedrále sv. Martina vtedajším spišským biskupom Mons. Františkom Tondrom. Jeho primície boli zároveň odpustovou slávnosťou farnosti. Od 1.7.2002 do 30.6.2004 bol kaplánom v Starej Ľubovni. Po dvoch rokoch bol preložený za kaplána do Levoče, ktorým bol do 30.6.2008, kedy bol preložený za kaplána do Markušoviec. Po roku bol ustanovený za farského administrátora do Východnej, kde pôsobí doteraz. Zo všetkých kňazov – rodákov je v súčasnosti ako jediný kňazom Spišskej diecézy.
     

Pre úplnosť treba uviesť, že sa ešte v dvoch prípadoch uskutočnili primície v Liptovskej Tepličke. Bolo to vtedy, keď do Liptovskej Tepličky, rodiska svojich rodičov alebo aspoň jedného z nich, prišli ich synovia – kňazi a odslúžili primičné sväté omše a prítomným členom rodín a veriacim udelili novokňazské požehnanie. Tými novokňazmi boli Zdenko Mezovský, vysvätený v roku 2003, a v súčasnosti kňaz Žilinskej diecézy a Peter Krajč, kňaz Rožňavskej diecézy, vysvätený v roku 2005.

Spracované podľa PaedDr. Stanislava Misálare úplnosť treba uviesť, že sa ešte v dvoch prípadoch uskutočnili primície v Liptovskej Tepličke. Bolo to vtedy, keď do Liptovskej Tepličky, rodiska svojich rodičov alebo aspoň jedného z nich, prišli ich synovia – kňazi a odslúžili primičné sväté omše a prítomným členom rodín a veriacim udelili novokňazské požehnanie. Tými novokňazmi boli Zdenko Mezovský, vysvätený v roku 2003, a v súčasnosti kňaz Žilinskej diecézy a Peter Krajč, kňaz Rožňavskej diecézy, vysvätený v roku 2005.

Spracované podľa PaedDr. Stanislava Misála