Otvorenie pamätného domu Mons. Štefana Náhalku

Mons. ThDr. Štefan Náhalka

Štefan Náhalka sa narodil 16. marca 1916 v Liptovskej Tepličke roľníkovi Jánovi Náhalkovi Michalicza (1880 – 1971) a Márii Nemcsákovej (1888 – 1950). Obaja rodičia pochádzali z Liptovskej Tepličky, venovali sa práci na gazdovstve. Štefan Náhalka bol štvrtým dieťaťom, mal jedného brata a tri sestry. Pokrstený bol tri dni po narodení ako Stephanus Josephus vo farskom kostole vtedajším farárom Andrejom Borodáčom. Svoje prvé roky života prežíval v domčeku blízko kostola. Dom  26. augusta 1927 vyhorel, na jeho mieste rodičia Štefana Náhalku postavili nový.

ŠTÚDIÁ

Obecnú školu vo svojom rodisku začal Štefan Náhalka navštevovať 1. septembra 1922 a bol jej žiakom až do roku 1929. Dosahoval výborné študijné výsledky. Nadaného žiaka si všimol nový kňaz farnosti Ján Kočiš. Odporúčal ho poslať na vyššie štúdiá. Rodičia však s kňazovým návrhom nesúhlasili. Nemali financie na ubytovanie, ani na denné dochádzanie do školy, so synovou pomocou počítali aj pri gazdovaní. Napokon farár prehovoril rodičov, prisľúbil finančnú pomoc.

Štefan odchádza ako 13-ročný (1929) na osem rokov študovať Československé štátne reálne gymnázium Dr. Vavra Šrobára do Levoče. Ubytovaný bol spolu s rodákom Štefanom Garajom u sestry kňaza Jána Kočiša, po založení v Malom seminári. Počas štúdií vstúpil do Mariánskej kongregácie študentov v Levoči pod menom Kráľovná anjelov pod ochranou sv. Alojza Gonzagu – Sodalis Marianus. Po maturite (v jazyku československom, latinskom, francúzskom) nastúpil spolu so Štefanom Garajom 7. septembra 1937 do Kňazského seminára v Spišskej Kapitule.

Štefan Náhalka bol svedomitý, nadaný, veľmi dobre ovládal  jazyk latinský, taliansky a francúzsky. Všimli si ho predstavení, biskup a poslali ho (1939) na štúdiá do Ríma. V štúdiu teológie pokračoval na Lateránskej univerzite v Ríme (1939 – 1943), počas štúdií býval v Collegiu Nepomucenum. V Ríme prijíma všetky potrebné nižšie svätenia. 19. decembra 1942 bol vysvätený za kňaza v Lateránskej bazilike, svätiteľom bol arcibiskup Aloysio Traglia. Na druhý deň slúžil svoju prvú sv. omšu.

KŇAZSKÉ PÔSOBENIE V DIECÉZE

Po úspešnom ukončení štúdia prichádza začiatkom júla na Slovensko. Najviac sa z novokňaza tešili rodičia a súrodenci. Celá dedina prežívala radosť zo stretnutia s ním. Primičnú sv. omšu slúžil Štefan Náhalka na voľnom priestranstve pred kostolom 11. júla 1943. V službe Spišskej diecézy bol od 1. augusta 1943.

Prvým kaplánskym mestom bol Ružomberok, neskôr (1945) bol ustanovený zástupcom farára. Od 6. decembra 1945 do 28. januára 1946 bol Štefan Náhalka väznený na policajnom riaditeľstve v Bratislave pre podozrenie zo šírenia protikomunistických tlačív. Podozrenie sa ukázalo neodôvodnené, bol prepustený na slobodu bez procesu. Po takmer trojročnom pôsobení v Ružomberku odchádza na „Mons Sancti Martini – vrch svätého Martina“ za tajomníka biskupa J. E. Mons. Jána Vojtaššáka. Ako dočasný správca pôsobil v Ružomberku do 1. júla 1946.

V tento deň bol menovaný za konzistoriálneho notára v Spišskej Kapitule. Okrem plnenia povinností tu absolvoval postgraduálne štúdiá (1947). Napísal hodnotnú dizertačnú prácu Láska v duchovnom živote a dosiahol doktorát teológie – ThDr. V kňazskom seminári vyučoval kresťanskú filozofiu, dogmatiku a latinčinu.  

Krátko po skončení 2. svetovej vojny postupne nastávajú ťažké časy pre cirkev. V mesiaci jún 1950 bol biskup Vojtaššák izolovaný a neskôr uväznený. Štefan Náhalka, ako spolupracovník biskupa, bol nebezpečný pre záujmy štátu. Skôr ako sa začal skrývať, bol potajomky menovaný za nového generálneho vikára.

PRENASLEDOVANIE

Štefan Náhalka z bezpečnostných dôvodov opustil Spišskú Kapitulu. Diecézu v tajnosti spravoval od novembra 1950 do začiatku roka 1953. Znamenalo to preňho dva roky života bez domova, na úteku. Väčšinu tohto času sa zdržiaval v Liptovskej Tepličke, vo Veľkej a v Turčianskych Tepliciach, ale i na iných miestach celého Slovenska v diecézach, kde aktívne pôsobil medzi katolíckou mládežou, bohoslovcami. Po zatknutí kňaza Petra Korbeľa v máji 1951 ostala Liptovská Teplička bez kňaza. V tom čase sa v dedine nachádzal Štefan Náhalka a rozhodol sa vo farnosti pastoračne pôsobiť. Netrvalo dlho a do obce si po neho prišla Štátna bezpečnosť. Náhalka v tom čase slúžil rannú omšu. Tepličania ho včas varovali, utiekol cez sakristiu z kostola do lesov v okolí obce. Počas dvoch rokov, od posledného pokusu zadržať ho, vykonával pastoračnú činnosť v úplne zmenených a komunistickou stranou diktovaných podmienkach. Hľadanie nocľahu neprebiehalo vždy ľahko. Nastali aj situácie, keď musel noc prežiť v osobnom vlaku, potulovať sa mestom. Často hladný, nevyspatý, prechladnutý, mokrý do nitky a z posledných síl musel opustiť miesto, ktoré sa stávalo pre neho nebezpečným a nájsť si nové.

ÚTEK

Riešenie nebezpečnej situácie odchodom za hranice sa po neznesiteľnom prenasledovaní javilo ako nevyhnutné. Štefan Náhalka sa rozhodol pre útek, ktorý sa podaril v noci z 13. na 14. mája 1953 cez česko-rakúske hranice. Spolu s ním na úteku boli František Krčmár a Ladislav Stolárik. Do Ríma sa dostal 6. júla 1953. Tu sa natrvalo usadil a pustil do práce v prospech a pre dobro utláčanej cirkvi vo vlasti, ale aj Slovákov žijúcich v zahraničí.

V RÍME

V lete 1953 sa pridružil ku kňazom v Slovenskom katolíckom centre a začal sa venovať práci s tlačou. Slovenské vydavateľstvo vzniklo ako reakcia na nutnosť potreby slovenskej tlače. Pri jeho založení 7. júla 1956 stáli Ján J. Lach, Msgr. Miloš K. Mlynarovič a Štefan Náhalka. Slovenské vydavateľstvo sv. Cyrila a Metoda začalo skromne vydaním niektorých modlitieb a kalendárov. V roku 1957 vyšla prvá knižná publikácia. Je ňou kniha Štefana Náhalku „Slovachia d´oggi“. V roku 1961 začal vychádzať vedecký zborník Slovak Studies. Prvé dve čísla zredigoval Štefan Náhalka, v niekoľkých ročníkoch sú uvedené aj jeho články. Bol zodpovedným redaktorom časopisu Hlasy z Ríma, redaktorom sekcie Pastorácia časopisu Diakonia – Slovenský kňaz. V roku 1957 Náhalku vymenovali za člena Najvyššej rady pre emigráciu pri Konzistoriálnej kongregácii vo Vatikáne. Jeho poslaním bolo zorganizovať duchovnú správu medzi Slovákmi v zahraničí. V tejto funkcii sa pričinil o založenie slovenských katolíckych misií v Anglicku (Londýn) a Brazílii (Rio de Janeiro, Sao Paulo).

Po reorganizácii duchovnej služby emigrantom v duchu Druhého vatikánskeho koncilu vymenovali ho za delegáta pre duchovnú službu slovenským emigrantom. Založil slovenské katolícke misie v Sydney (Austrálii), v Morges, Bazileji a Zürichu (Švajčiarsko), v Štokholme (Švédsko) a v Mannheime (Nemecko).

ÚSTAV SV. CYRILA A METODA

Na vianočnom stretnutí kňazov 26. decembra 1959 predniesol Štefan Náhalka návrh na vybudovanie Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Ústav podporili  nielen rôzne organizácie Slovákov zo všetkých krajín, ale aj jednoduchí ľudia. 13. mája 1963 pápež Ján XXIII. posvätil základný kameň Ústavu sv. Cyrila a Metoda. 2. mája 1964 sa nasťahovali prví obyvatelia ústavu, ktorý tým začal plniť svoje poslanie.

Štefan Náhalka bol predsedom prípravného výboru na jeho výstavbu. V roku 1961 bol menovaný za prvého rektora a zostal ním až do roku 1973.  

Za výnimočné činy v prospech Cirkvi pápež Pavol VI. 14. augusta 1963 vymenoval Š. Náhalku za Monsignora a 30. decembra 1967 za pápežského preláta. Riaditeľom Ústavu sv. Cyrila a Metoda v Ríme bol od jeho založenia do 15. februára 1973. 

Slovenský ústav sv. Cyrila a Metoda v Ríme v minulosti zohral kľúčovú úlohu vo vydávaní duchovnej literatúry a v liturgickej reforme podľa druhého vatikánskeho koncilu pre Slovákov na Slovensku i v zahraničí. Slovenskí kňazi v Ríme prekladali texty, dávali na schválenie príslušnej autorite a nakoniec ich tlačili a exportovali na určené miesta. V roku 1967 vyšlo druhé vydanie latinsko-slovenského misála vo veľkom formáte. Dostal sa do všetkých kostolov na Slovensku ako dar Svätého Otca Pavla VI. Aby mohol prejsť cez hranice, musela sa prvá strana s úvodným slovom podpísaným Š. N. (Štefan Náhalka) nahradiť listom, na ktorom bolo iba číslo schválenia zo strany Kongregácie obradov 50/965 zo dňa 21. januára 1967.

SMRŤ

Štefan Náhalka mal v posledných rokoch života problémy s astmou. Pri jednom z astmatických záchvatov už organizmus nemal síl a srdce dosť odolnosti. Zomrel sám a v tichosti 6. marca 1975. Rozlúčka s ním sa konala v Ústave sv. Cyrila a Metoda v Ríme 8. marca 1975. Pochovaný bol na hlavnom rímskom cintoríne Campo Verano. V roku 1977 jeho pozostatky previezli do hrobky ústavu na nový cintorín Cimittero Flaminio na Prima porta.  20. júna 2014 bol prevezený do Liptovskej Tepličky a 21. júna 2014 v rodisku (cintorín) pochovaný Mons. Štefanom Sečkom, spišským biskupom.

Po Štefanovi Náhalkovi sú pomenované dve ulice v Ružomberku (1991), v Martine (1991) a v rodnej obci (2008). 18. augusta 1996 bola na rodnom dome odhalená pamätná tabuľa.  Od roku 2010 nesie miestna škola názov Základná škola s materskou školou Štefana Náhalku. Rodný dom získala do vlastníctva obec. V roku 2017 prešiel rekonštrukciou. Pamätný dom bol otvorený 18. marca 2018.

LITERÁRNA ČINNOSŤ

Svoju službu rektora zakončil Štefan Náhalka vydaním publikácie Pamätnica Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda (1973), ktorú napísal pri príležitosti 10. výročia od postavenia ústavu. Štefan Náhalka prispieval rôznymi článkami do viacerých časopisov najprv doma (Smer, Verbum) a potom v zahraničí (Most, Echo, Slovak Studies, Hlasy z Ríma, Diakonia). Prispieval aj do zahraničných denníkov napr. LʼOsservatore Romano aj Der neue Ackermann. Používal pseudonym „Michal Bystrík“ a „šn“.  Bol redaktorom časopisov Slovenský kňaz, Hlasy z Ríma a ročenky Slovak Studies. Zredigoval množstvo kníh, ktoré vyšli vo Vydavateľstve sv. Cyrila a Metoda v Ríme. Vrcholom jeho redaktorskej práce bolo vydanie Rímskeho misála latinsko-slovenského (1966) a vydanie prekladu Nový zákon. Celý súpis jeho kníh, zoznam ním redigovaných kníh a predovšetkým jeho príspevkov, úvah a článkov o Štefanovi Náhalkovi obsahuje ročenka Slovak Studies vydaná v roku 1975, v roku jeho úmrtia.

Spracované podľa kníh kňaza Stanislava Misála

Život a dielo Mons. ThDr. Štefana Náhalku a 

Liptovská Teplička Domov pod Kráľovou hoľou